Za slniečka, skoro zrána, vstala včielka, vybúvaná. Vstala – a už letí, hej! po lúčine zelenej.
Na lúčine v slnka jase na stá kvetov rastie v kráse, prvosienky, kašky – hľaď, kto by ich chcel vyrátať!
A už včielka ku nim sadá a už prosí, čo by rada: „Kvietky-krásky, nože, hej! Dajte šťavy medovej!“
A tie kvety a tie krásky hneď ju pozývajú z lásky do svetlice ružovej, ku hostine hotovej.
A sa smejú, smejú stíška a jej lejú do kalíška, do hrnčíčka lejú jej vonnej rosy medovej.
Pije včielka, chtivo pite, u kašky i u ľalie sladký zberá peľ i mok – už má plný hrnčíčok!
Letí včielka poľom v lese, hrnčíček si s medom nesie, keď tu kopŕc! premilá hrnčíček si rozbila!
Rozbila, jaj! hrnček, sklienku, rozliala si medovienku – Poďte, kto má medík rád, poďteže si pochutnať!